Autodiagnostika či motodiagnostika je pojem, bez ktorého sa kvalitné opravy motorových vozidiel dnes už robiť nedajú. Zložitosť súčasných akčních členov vozidiel už vylučuje hľadanie porúch tak, jak sme boli zvyknutý pred 30 rokmi, pretože takmer všetky sú už dnes riadené počítačom. To, čo sa v prvopočiatku môže zdať nevýhodou, je naopak výhoda. Riadiaca jednotka-počítač vo vozidle dokáže za pomoci pripojeného diagnostického prístroja identifikovať existujúcu poruchu, ale aj poruchy, ktoré už pominuli.
V začiatkoch mala každá automobilka svoj vlastný štandard a normy, čo bolo veľkým problémom hlavne pre multiznačkové servisy, preto že museli zabezpečovať viac diagnostických prístrojov. Od roku 2000 už výstupy z riadiacich jednotiek boli štandartizované. Vznikol tak jednotný súbor noriem OBD2 [On Board Diagnostic], ktorý zjednocuje normy ISO 9142, ISO 14230, SAE J 1979, SAE J1850. Toto zjednotenie začalo platiť v USA od roku 1996, v Európe od roku 2000. Tento súbor noriem OBD sa ešte delí na EOBD [Europské OBD] a JOBD [Japonské OBD]
Vozidlá, ktoré podporujú tieto zjednotené normy disponujíú vo väčšine přrpadov 16 pólovou obdlžníkovou zásuvkou pre pripojenie diagnostiky, a ktorá je u všetkých súčasných vozidiel umiestená v kabine v dosahu vodiča. Norma EOBD využíva pre komunikáciu s autom vedeníe K-LINE (v zásuvke PIN 7), niektoré nové auta od roku 2004 využívajú zbernicu CAN (v zásuvke PIN 6 a 14). Americké autá z produkcie General Motors využívajú J1850 VPW (pin 2), vozy Ford do roku 2003 K-Line alebo J1850 PWM (PINy v zásuvke c. 2 a 10). Nástroj pre diagnostiku OBD sa tak za pomocí niektorej z noriem spojí s riadiacou jednotkou motora a umožní tak kompletnú diagnostiku, rýchle a presnené zistenie závady a jej kvalitné odstránenie.